Kultúrne pamiatky

To, čím žije Pezinok dnes, má každý možnosť sám vidieť, počuť či vycítiť. Ibaže na to, aby človek mestu porozumel, musí poznať aj jeho minulosť. Pozývame vás na prechádzku po jeho zachovaných historických pamiatkach, aby ste toto mesto lepšie spoznali, pochopili ho a obľúbili si ho. Príjemné chvíle na ceste za poznaním.

I. TRASA - PEZINOK CENTRUM

1. Krušičova kúria na rohu Holubyho ulice a Radničného námestia
Nazývaná tiež Perghauz, Berghaus, Eckhaus. Objekt pôvodne slúžil správe pezinských zlatých baní grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Prvýkrát sa v historických dokumentoch spomína roku 1425, no postavili ju v 14. storočí. Budova sa roku 1575 stala majetkom zemepána Jána Krušiča z Lepoglavy, ktorý ju prestaval v renesančnom slohu. Začiatkom 17. storočia sa jej majiteľom stal kráľ a začlenil ju do hradného panstva. V kráľovskom privilégiu z roku 1615 sa uvádza , že kráľ má prednostné právo čapovať prostredníctvom svojho zmocnenca víno v kráľovskej vinárni v Krušičovskej kúrii. Predaj vína sa tu zastavil len v čase, keď bola otvorená mestská viecha. Roku 1634 si pezinskí evanjelici zriadili v kúrii svoju modlitebňu. Neskôr sa objekt dostal do správy mesta a slúžil ako daňový dom, mestská viecha a napokon ako ubytovňa pre vojsko. Z pôvodnej renesančnej dispozície zostali dve poschodové krídla. Napriek viacerým prestavbám sa v budove zachoval rad miestností s renesančnými krížovými klenbami s hrebienkami.

2. Mariánsky stĺp na Radničnom námestí
Jeho súčasťou je socha Immaculaty, postavili ho roku 1749. Jeho objednávateľ Ján Schmidt ho dal postaviť pravdepodobne na pamiatku požiaru a konca epidémie. Roku 1772 postavili okolo neho ohradu. Roku 1898 ho zrekonštruovali. Roku 1952 ho vtedajší mestský národný výbor napriek protestu občanov dal demontovať a uložili ho do depozitu múzea. Roku 2001 po rekonštrukcii našiel svoje dôstojné miesto uprostred námestia.

3. Radnica na Radničnom námestí
Jej vybudovanie podnietilo získanie prvých mestských privilégií Pezinka roku 1615. Vznikla približne v polovici 17. storočia z dvoch gotických domov na okraji námestia (mestských kúpeľov a Weltzovho domu). Pôvodný vstup do objektu bol z námestia, po barokovej prestavbe z bočných krídel. Na poschodí vo východnej časti bola radná a súdna sieň, v západnej časti archív. Na prízemí sa nachádzali obchodné priestory - predajňa cechu bieleho pečiva, deväť menších obchodov a lekáreň. Bol tu aj byt mestského sluhu. V podzemí bola mestská väznica a mučiareň. V objekte radnice sídlil aj mestský súd. Roku 1832 budovu veľmi poškodil požiar, ktorý zničil značnú časť mestského archívu.Po požiaru ju prebudovali v klasicistickom slohu. Pre svoje dispozičné riešenie je pezinská renesančná radnica unikátom na Slovensku. Jej analógie sa nachádzajú v nemeckých krajinách.

  4. Synagóga (tzv. nová) - na mieste, kde stála, na Šancovej ulici 2, je dnes umiestnená pamätná tabuľa
Synagógu postavili roku 1869. Architektonicky napodobňovala orientálne slohy, čím sa mal zdôrazniť orientálny pôvod židovského náboženstva a národa. Na jej výstavbu použili materiál zo zbúraných mestských brán. Budova stála mimo mestských hradieb a mala rozmery 25x14 metrov. Bola postavená v maursko-byzantskom štýle, zdobili ju dve chrámové vežičky s bohatou štukovou ornamentikou. Synagógu zatvorili roku 1943. Po vojne slúžila ako sklad. Dnes na jej mieste stojí banka.

5. Mestský cintorín na Seneckej ulici
Bol založený v 80. Rokoch 18. storočia a bol rozdelený na katolícky a evanjelický. Evanjelici si na cintoríne vybudovali pohrebnú kaplnku s arkádami. Po roku 1960 kaplnka s arkádami schátrala, a preto časť arkád odstránili. Renesančná arkádová kaplnka bola zaklenutá krížovými klenbami, na jej stenách boli epitafy a pod dlažbou sa nachádzali krypty. Pezinský cintorín je miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností, ktoré sa v meste narodili alebo v ňom pôsobili. Medzi ne patria: hudobný skladateľ Eugen Suchoň, svetoznámy dirigent Ľudovít Rajter, školský inšpektor, pedagóg a národopisec Ján Zigmundík, maliari Augustín Bárta ml. a st., významný vedec a astronóm a národovec Ján Štohl, vynikajúci botanik, archeológ, národopisec a kultúrny historik Jozef Ľudovít Holuby, ako aj miestni kňazi. Pochovaní sú tu niektorí členovia rodiny Jamnických, nachádza sa tu aj spoločná hrobka Kapucínov. Pri hlavnom vchode do cintorína je orientačná mapa so zakreslenými hrobmi významných Pezinčanov.

6. Židovský cintorín (nový) na Slnečnej ulici 8
Mal rozmery 60x60 metrov a čiastočne bol ohradený múrom. Dodnes sa z neho zachovala len malá časť pomníkov a náhrobných kameňov, ktoré boli pôvodne zo sivého alebo bieleho mramoru. Nápisy na nich sú v nemeckom a hebrejskom jazyku. Najstarší zachovaný náhrobok je datovaný rokom 1856.

7. Renesančný dom na Ulici M. R. Štefánika 2
Zvláštnosťou väčšiny renesančných domov v Pezinku je prepojenie typickej meštianskej architektúry 17. storočia s hospodárskym využitím niektorých priestorov priamo v dome. Ide najmä o ich prispôsobenie potrebám vinohradníctva a vinárstva. Vo väčšine renesančných pezinských domov pivnica a niekedy aj celý podzemný priestor sú upravené na výrobu vína. Osobitným znakom rohových renesančných domov sú nárožné arkiere. Z mestských renesančných domov sa v Pezinku zachovali okrem náročného domu na Radničnom námestí 5 (už spomínaného v bode 1) aj dva vedľa seba stojace objekty na Ulici M. R. Štefánika č. 2 a 4, a tiež na číslach 19 a 22.

8. Kaviakov dom na Ulici M. R. Štefánika 4
Objekt je obrátený do ulice jednoduchou renesančnou fasádou. K dvoru sa pripája dvorové krídlo s otvorenou arkádovou chodbou. Krídlo je rozšírené priečnou prístavbou cez dvor. Dom pôvodne vlastnil bohatý obchodník s vínom. V portáli sú vyryté iniciály majiteľa I. D. A. V. a letopočet 1638. Z priestoru pod bočnou prístavbou sa zostupuje do lisovne, pri ktorej bola tiež studňa. Z lisovne sa dá prejsť do radu pivníc. Na zvýšenom prízemí sa zachoval priestor tzv. čiernej kuchyne. V objekte sa dnes nachádzajú expozície Malokarpatského múzea zamerané na dejiny mesta, pezinské cechy a dejiny vinohradníctva a vinárstva v Malokarpatskom regióne.

9. Gotický dom na Ulici M. R. Štefánika 3
Pochádza z polovice 15. storočia. Jeho staviteľ bol pravdepodobne zo stavebnej huty majstra Konráda z Bratislavského hradu. Na prízemí domu boli výrobné alebo obchodné priestory, na poschodí obytné miestnosti, čierna kuchyňa a komora. Pozostatok gotickej architektúry (okna) je zreteľný aj na objekte na Holubyho ulici 9.

10. Palugyayovská kúria, tiež Petersovská, na Ulici M. R. Štefánika 9
Vznikla v 16. storočí spojením dvoch starších domov. Výsledkom prestavby bola rozložitá budova s dominantným polkruhovo ukončeným portálom. Rozsiahle pivnice sú svedkom toho, že majiteľ sa venoval vinohradníctvu. Od januára 1943 bola v jej priestoroch umiestnená nemecká meštianska škola, neskôr stredné odborné učilište. Dnes v priestoroch sídli Základná umelecká škola Eugena Suchoňa.

11. Reliéf Korunovania Panny Márie na Ulici M. R. Štefánika 19
Umiestnený je na meštianskom renesančnom dome z polovice 17. storočia, upravenom v 20. storočí. Predpokladá sa, že reliéf bol vyhotovený po skončení moru v rokoch 1711 - 1714. Je osadený v dolnej časti fasády jednoposchodovej budovy vystavanej na pôdoryse v tvare U.

  12. Pamätná tabuľa na mieste, kde stál rodný dom J. Zigmundíka, na Ulici M. R. Štefánika 14
Ján Zigmundík (narodil sa 1. 4. 1846 vo Vŕbovom, zomrel 26. 2. 1938 a pochovaný je v Pezinku) bol významný pedagóg, školský inšpektor, ľudovýchovný pracovník, publicista, prírodovedec (najmä botanik), ľudový liečiteľ (vodoliečba), hudobník, lingvista, historik a filozof. V Malokarpatskom múzeu v Pezinku je uložená Zigmundíkom vyhotovená vzácna pomôcka - telúrium - prístroj znázorňujúci pohyb obežníc, ktorý získal zlatú medailu na výstave v Paríži.

13. Pomník obetiam 1. svetovej vojny pri rímskokatolíckom farskom kostole
Dali ho postaviť občania Pezinka v rokoch 1930 - 1932. Na pomníku je vytesaných 49 mien pezinských občanov, ktorí padli v prvej svetovej vojne.

14. Rímskokatolícky Farský kostol na Farskej ulici
Bol postavený začiatkom 14. storočia v gotickom slohu pravdepodobne na mieste románskeho kostola alebo kaplnky z 13. storočia. Kostol pôvodne nemal vežu. Jeho beneficiátormi bola rodina grófov zo Svätého Jura a Pezinka, o čom svedčia aj ich erby osadené v klenbe. Klenby kostola boli vybudované až v 15. storočí v neskorogotickom slohu podľa predlohy klenieb v Chráme sv. Víta v Prahe. Z vnútorného zariadenia je najcennejšia ranorenesančná kazateľnica z roku 1523. K ďalším pozoruhodným dielam patrí krstiteľnica z červeného mramoru, epitaf grófa Juraja z Pezinka z r. 1426, tiež z červeného mramoru a pohrebná kaplnka Štefana Ilešházyho. Roku 1674 získali kostol kapucíni. Počas Rákoczyho povstania začiatkom 18. storočia sa ho zmocnili evanjelici. Autorom hlavného oltára je Štefan Steinmassler, žiak bratislavského sochára Ľudovíta Godeho, ktorý bol žiakom najvýznamnejšieho zaalpského sochára Juraja Rafaela Donnera. Roku 1789 bol namaľovaný oltárny obraz Nanebovzatia Panny Márie. Roku 1863 slovenský organár Martin Šaško postavil v kostole nový organ.

15. Pomník osloboditeľom na Mladoboleslavskej ulici
Postavil ho roku 1971 na počesť oslobodenia Pezinka Sovietskou armádou (1. 4. 1945). Jeho autormi sú Fašang a Šipkovský.

  16. Pomník hrdinom SNP pred vstupom do Zámockého parku
V blízkosti miesta, kde stojí, bol pôvodne hrob šiestich vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní mesta. Neskôr ich pozostatky previezli na Slavín. Pomník odhalili roku 1947. Jeho autorom je Pavol Mucha. Na pomníku sú vyryté mená deviatich Pezinčanov, ktorí padli v druhej svetovej vojne.

17. Pezinský zámok
Vznikol viacerými prestavbami pôvodného pezinského vodného hradu, ktorý na prelome 13. - 14. storočia vybudovali grófi zo Svätého Jura a Pezinka. Hrad bol postavený na kruhovom pôdoryse okolo nádvoria. Obrana hradu spočívala na hradných múroch, dvoch vežiach a vonkajšom opevnení, ktoré tvorili dva valy a dve vodné priekopy. Pod hradom sa nachádzali rozsiahle vínne pivnice. Priekopy boli preklenuté dvoma mostami. Medzi vlastníkmi hradu bol aj barón Krušič a neskôr Štefan Ilešházy a nakoniec Pálffyovci, ktoré roku 1844 zriadili nad bránou ústrednú sálu v klasicistickom slohu a upravili západnú vežu. Roku 1875 blesk poškodil severnú časť budovy, ktorú museli zbúrať. Na tomto mieste začiatkom 20. storočia postavili novú budovu. Roku 1931 Zámok kúpilo mesto, ktoré ho roku 1936 predalo Slovenského vinohradníckemu družstvu. Napriek mnohým prestavbám si Zámok zachoval dispozíciu stredovekého vodného hradu a považuje sa za ojedinelú stavebnú pamiatku na Slovensku. Dnes je v ňom vináreň so zaujímavou sálou a pivnice so starou sudovinou.

18. Zámocký park pri Zámku na Mladoboleslavskej ulici
Predchodcom dnešného Zámockého parku bola záhrada, ktorá sa spomína roku 1915. Rozprestierala sa za hradnými priekopami, bola oplotená a nachádzalo sa v nej 100 včelích úľov. Samotný park založil roku 1844 gróf František Pálffy. Ten dal pri rozsiahlej prestavbe hradu zrušiť staré valy a zasypať priekopy. Potok, ktorý dovtedy priekopy spájal, bol rozšírený na dva rybníky. V nich sa chovali ryby a korytnačky. Záhrada bola premenená na anglický park, v ktorom boli vysadené vzácne stromy a vybudované široké chodníky. V súčasnosti slúži na oddych obyvateľom mesta a jeho návštevníkom.

  19. Požiarna zbrojnica na Mladoboleslavskej ulici pri mestských hradbách
Bola vybudovaná z dobrovoľných príspevkov obyvateľov mesta (812 zlatých), z peňazí poisťovne (120 zlatých) a z podpory mesta (1500 zlatých), z ktorých sa zakúpilo aj vybavenie dobrovoľného požiarneho zboru, ktorý roku 1874 založil mestský kapitán František von Meissl a patril medzi najstaršie požiarne zbory na Slovensku. Na priečelí budovy zbrojnice sa nachádza socha sv. Floriána, patróna hasičov.

20. Hradby (mestské opevnenie) - zvyšky sa zachovali na Mladoboleslavskej ulici, Moyzesovej ulici, Záhradnej ulici, Hrnčiarskej ulici a na Ulici Š. Polkorába
Právo vybudovať okolo mesta opevnenie získal Pezinok privilégiom kráľa Mateja II. roku 1615. Pre nedostatok financií malo pôvodne len provizórnu podobu - tvorili ho valy, priekopa a palisády. Kamenné hradby sa začali budovať po roku 1647, keď kráľ Ferdinand III. udelil Pezinku ako kráľovskému mestu takúto povinnosť. Opevnenie v tvare obdĺžnika malo 3 brány (Horná oproti Zámku, Trnavská na Holubyho ulici medzi školským klubom a reštauráciou Demovič a Dolná brána stála na mieste dnešnej Malokarpatskej knižnice) a 11 bášt. Hradby tvoril 15 m široký násyp s kamenným múrom, ktorý siahal do výšky 6 m, pri základe bol široký 180 cm, pri vrchole 1000 cm. Na múre bolo nadstavené dva metre vysoké tehlové cimburie. Pod hradbami vykopali 12 - 15 m širokú a 2 - 4 m hlbokú vodnú priekopu naplnenú vodou z Cajlanského potoka. Definitívny zánik hradieb ako prekonaného prvku obrany mesta začal roku 1867, keď pezinskí židia žiadali zbúrať brány a postaviť z ich materiálu synagógu. Z tehlového cimburia boli roku 1872 postavené protipožiarne múry medzi domami a o dva roky bol odstránený aj zemný násyp opevnenia, ktorý sa použil na zasypanie mestských priekop.

  21. Habánsky dvor na Kupeckého ulici
Aj do Pezinka sa v 17. storočí presťahovala z Moravy jedna zo skupín nábožensky prenasledovaných novokrstencov, ktorých poznáme pod menom habáni. Tzv. veľký habánsky dvor (na Kupeckého ulici 7 - 25) prešiel viacerými prestavbami, ktoré takmer úplne zmenili jeho dispozíciu. Veľký habánsky dvor pôvodne tvorila sústava 10 domov postavených okolo spoločného štvoruholníkového dvora, do ktorého sa vstupovalo jedinou bránou. Každá rodina žila v malom dome. Jeho súčasťou bola čierna kuchyňa a pitvor, obytná izba s dvoma oknami a hospodársky priestor. V tomto habánskom dome žili nožiari a zámočníci. Druhý habánsky dvor, tzv. malý, bol na dnešnej Hrnčiarskej ulici (na mieste súčastného detského ihriska). Bývali v ňom hrnčiari, podľa ktorých dostala celá ulica pomenovanie. Malý habánsky dvor v 70. rokoch 20. storočia zbúrali.

22. Rodný dom Jána Kupeckého na Kupeckého ulici 39
Ján Kupecký (narodil sa roku 1667 v Pezinku, zomrel 16. 2. 1740 a pochovaný je v Norimbergu) - maliar, popredný európsky predstaviteľ barokového meštianskeho portrétu. Pochádzal z rodiny tkáča, ktorá sa presťahovala z Čiech do Pezinka. Bol jedným z najvyhľadávanejších portrétistov svojej doby. Okrem iného maľovali i ruského cára Petra I., cisára Jozefa I., knieža A. Lichtensteina, M. Bela atď. Je autorom aj asi 18 autoportrétov. Jeho diela sú ozdobou galérií v Bratislave, Prahe, Budapešti a iných európskych mestách.

23. Kapucínsky kostol a kláštor na Holubyho ulici 91
Už roku 1674 boli do Pezinka, ako prvého mesta v Uhorsku, uvedení kapucíni. Pôvodne dostali do správy farský kostol. Základný kameň kapucínskeho kostola bol položený roku 1718, roku 1719 začali kapucíni s výstavbou. Kostol bol dokončený roku 1721, jeho hlavný oltár až roku 1739. Kostol vysvätili roku 1726. Táto jednoloďová stavba má jednoduchú výzdobu, jedinou jej farebnou zložkou sú oltárne obrazy od J. Kucha. V rokoch 1950 - 1954 tu bol kárny kláštor pre kňazov a rehoľníkov nepohodlných pre vtedajší režim.

  24. Dom, v ktorom žil na sklonku svojho života Jozef Ľudovít Holuby, na Holubyho ulici 47
Jozef Ľudovít Holuby (narodil sa 25. 3. 1836 v Lubine, zomrel 15. 6. 1923 a pochovaný je v Pezinku) bol evanjelický kňaz, národopisec, kultúrny pracovník. V Uhorsku ho považovali za najlepšieho znalca radu ostružín. Jeho vzácne herbáre sú v zbierkach múzeí v Prahe, Bukurešti a Bratislave. Okrem iného je autorom publikácie Zoznam rastlín cievnatých okolia pezinského.

25. Evanjelický kostol na Potočnej ulici
Je to prvá budova postavená v Pezinku v klasicistickom slohu. Vybudovali ho roku 1783. Má jednoduchú architektúru. Pôvodne bol bez veže, tú dostavali v rokoch 1857 - 1860 v neogotickom slohu. Kostol má jeden oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a organ. Autorstvo jedného z oltárnych obrazov s názvom Posledná večera sa pripisuje pezinskému rodákovi, barokovému maliarovi portrétistovi Jánovi Kupeckému. V 80. rokoch 20. storočia v múre kostola objavili reliéf Zmŕtvychvstania Krista z roku 1622.

26. Dolný kostol na rohu Radničného námestia a Holubyho ulice
Pôvodne evanjelický kostol zo 17. storočia, ku ktorému bola pristavaná veža, vybudovaná ako mestská strážna veža. Roku 1674 pezinskí evanjelici na príkaz arcibiskupa odovzdali kostol katolíckej cirkvi. Ide o trojloďovú stavbu s emporami z troch strán. Hlavná loď je zaklenutá krížovými klenbami. Oltár obrazy Premenenia Pána Svätej Trojice. Kostol má cenný organ. Roku 1753 objekt získali jezuiti.

  27. Turecký dom na Radničnom námestí 1
Svojím pôdorysom a vzhľadom sa líši od ostatných renesančných domov v Pezinku. Roku 1643 ho dali postaviť príslušníci rodu Reichetzerov. Dom je trojpodlažný, má dve obytné krídla, ktoré uzatvárajú pravidelný dvor. Okná druhého poschodia sú slepé a skrývajú pultovú strechu zvažujúcu sa do dvora. Budova je ukončená oblúčkovou atikou, ktorá je jedinou zachovanou v meste. Na nároží vo výške 1. poschodia je valcový arkier. Budova je svedkom rozšírenia tzv. poľskej renesancie na Slovensku.

28. Bujanovská kúria na Kollárovej ulici 20
Nazývaná tiež kúria Škaricerovcov. Objekt vznikol spojením dvoch budov a následným rozšírením ich dvoch dvorových krídel. Na nároží smerujúcom do námestia sa dodnes nachádza hranolový arkier.

29. Secesné domy na Holubyho ulici 7, budova školy na Holubyho ulici 14 a Holubyho 19
Majú dekoratívnu úpravu fasád a pochádzajú z rokov 1912 - 1914. Budova školy bola postavená na mieste bývalého špitálu, ktorý neskôr adaptovali na mestský chudobinec.

30. Železničná stanica na Holubyho ulici 1
Budova stanice bola postavená roku 1841 v klasicistickom štýle. Pozostávala z kamennej administratívnej budovy a dreveného nástupišťa. Prvý vlak konskej železnice dorazil do Pezinka 30. 6. 1841. Pezinská stanica sa tak stala súčasťou bratislavsko-trnavskej železnice, prvej v Uhorsku.

31. Barokový dom na Holubyho ulici 5
Pochádza z prvej polovice 18. storočia a je jediným objektom, ktorý reprezentuje barokový sloh v čistej podobe. Jeho hlavnou časťou je dvojtraktové uličné krídlo. Pôdorys domu má tvar písmena U. Je symetrický podľa stredovej osi, ktorá zdôrazňuje široký priechod zaklenutý valenou klenbou s hranatými lunetami.

32. Hotel Jeleň na Holubyho ulici 25
Objekt vznikol spojením dvoch starších renesančných budov rozšírených o prístavby vo dvore. V 17. - 18. storočí ho prestavali, o čom svedčí prelínanie renesančných krížových klenieb s barokovými či kláštornými. V polovici 19. storočia fasádu objektu upravili v klasicistickom slohu, zdobia ju reliéfy symbolizujúce pohostinstvo. Nad portálom je kovová baroková výveska, na ktorej bol v 18. storočí zavesený štít hotela.


II. TRASA - CAJLA

33. Cajlanský kostol na Cajlanskej ulici
Bol postavený roku 1740. Zasvätený je Povýšeniu svätého kríža.

34. Schaubmarov mlyn na Cajlanskej ulici 255
Bol vybudovaný roku 1767. Posledným majiteľom tohto najrozsiahlejšieho mlyna z pôvodných 15 v chotári Pezinka bola bavorská mlynárska rodina Schaubmarovcov. Ide o komplex hospodárskych budov zoskupených okolo uzavretého dvora. Dominantou je mlynská budova s barokovou architektúrou a zachovaným technickým zariadením potočného mlyna. Roku 1913 bola do mlyna zabudovaná valcová stolica. Svojmu účelu mlyn slúžil do roku 1951. Roku 1974 objekt kúpila Slovenská národná galéria, celý ho zrekonštruovala a zriadilo v ňom Galériu insitného umenia, prvú svojho druhu na Slovensku. Tento mlyn je jediný na Slovensku, ktorý sa kompletne zachoval na mieste svojho vzniku.

35. Socha Krista Pána - pred vchodom do Pinelovej nemocnice
Socha s letopočtom 1622 je jediným svedectvom existencie kostola a osady Zumberg. Kostol slúžil aj občanom Cajly, kým si nepostavili vlastný kostol. Z bývalého kostola pochádza tiež strieborný kalich, ktorý začiatkom 19. storočia preniesli na príkaz grófa F. Pálffyho do kostola v Grinave.

  36. Železité kúpele
Šírili dobré meno Pezinka po celom Rakúsko-Uhorsku, ale aj za hranicami monarchie. Prvá písomná zmienka o sláve pezinských železitých kúpeľov je z roku 1590. Podľa dobovej lekárskej správy pezinská liečivá voda "otvára póry, odstraňuje ostrosť a kyslosť, je močopudná, lieči vodnatieľku, obličkový piesok, kĺbové bolesti, ochrnutie, hypochondrické stavy, zdĺhavé horúčky, vyrážky a rany". Začiatkom 20. storočia patrili pezinské kúpele k najobľúbenejším v Hornom Uhorsku. Zanikli po skončení 1. svetovej vojny. Ich budovy sa stali súčasťou dnešnej Pinelovej nemocnice a koncom 90. rokov 20. storočia ich zbúrali.

37. Pálffyovská papiereň - za Pinelovou nemocnicou pri Fabiánovom mlyne
Papiereň založili roku 1620 Pálffyovci. Niekoľko desaťročí dodávala papier aj do univerzitnej kníhtlačiarne v Trnave. Temer všetok papier z produkcie tejto papierne bol označený pálffyovským erbom - jeleňom vyrastajúcim z kolesa - v podobe vodoznaku alebo firemnej značky.


III. TRASA - GRINAVA

38. Hodossyovská kúria na Myslenickej ulici č. 103
Objekt má jedno poschodie. Pôvodne bol krajným domom obce smerom na Pezinok. Bol postavený z kameňa a vyvinul sa zo sedliackej usadlosti. Roku 1570 kúriu dostali do daru od grófa Ecka zo Salmu bratia Györffyovci, po ich smrti patrila kúria Štefanovi Ilešházymu, ktorý dal v jej areáli postaviť mlyn. Neskôr sa v jej držbe vystriedalo viacero šľachtických rodov. Poslednými boli Pálffyovci a Hodossyovci.

39. Katolícky kostol na Myslenickej ulici
Prvýkrát sa spomína roku 1390. Bol postavený na románskom jadre. Počas Rákoczyho povstania začiatkom 18. storočia ho katolíkom na krátky čas odňali evanjelici. Je to gotická dvojloďová stavba. Nachádza sa v ňom cenný neogotický drevený hlavný oltár od J. Seilnacha

40. Evanjelický kostol na Myslenickej ulici
Postavili ho roku 1926. Grinavskí evanjelici sa naň zbierali od roku 1900. Zdobí ho centrálna freska od V. Gordona a plastika Ukrižovania od A. Riegeleho.


IV. TRASA - EXTRAVILÁN MESTA

41. Kaplnka Rozálka na Suvorovej ulici (vedľa kasární)
Bola postavená roku 1754 pravdepodobne ako pamätník veľkej morovej epidémie, ktorá postihla Pezinok v rokoch 1711 - 1713. Na malom drevenom oltári je obraz sv. Rocha, sv. Šebastiána a sv. Rozálie. Pri oltári sú sochy sv. Jozefa a sv. Joachima.

  42. Pezinská kalvária po modrej turistickej značke smer Baba, resp. po trase Banského náučného chodníka (asi 5 km od Informačného centra na Radničnom námestí 9)
Založil ju roku 1754 mestský senátor Štefan Žolnay, ktorý dal v lese za mestom postaviť tri drevené kríže. Kaplnka kalvárie sa prvýkrát spomína roku 1781, jej základy sú však staršie. Pravdepodobne slúžila ako pustovňa mníšskej rehole minoritov, ktorá pôsobila v okolí Pezinka.

43. Banské diela v lesoch v okolí Cajly, resp. po trase Banského náučného chodníka
Počiatky pezinského baníctva siahajú do začiatku 14. storočia. Zachované pamiatky po pezinskom zlatom, pyritovom a antimónovom baníctve možno rozdeliť do troch skupín: písomné (prvá písomná zmienka o existencii zlatých baní v chotári Pezinka pochádza z roku 1339 a je ňou kráľovská listina Karola Róbeta z Anjou, ktorý povoľuje grófom zo Svätého Jura a Pezinka ťažiť zlato a iné drahé kovy na ich majetkoch), druhú tvoria stopy po ťažbe v podobe štôlní (najmä v oblasti Cajly) a háld vyťaženej hlušiny v lokalite Slnečného údolia, tretiu skupinu reprezentuje banský tajch (jazero na udržiavanie vody na poháňanie banských tĺkov - tiež v lokalite Slnečného údolia). Ťažba zlata zanikla v pezinských horách v druhej polovici 18. storočia a ťažba antimónu začiatkom 90. rokov 20. storočia.

44. Hrad pri kameňolome (smer Baba)
Pôvodný stredoveký hrad v Pezinku sa spomína v písomných materiáloch z druhej polovice 13. storočia. Donedávna bol hrad situovaný do lokality Starý zámok, no viacnásobný archeologický prieskum túto možnosť vyvrátil. Hrad objavila skupina nadšencov v lete 2001 v horách, niekoľko km od Pezinka. Podľa objavených nálezov možno predpokladať, že bol budovaný vo dvoch fázach. Prvú možno datovať do 13. a začiatku 14. storočia, druhú do 15. storočia, do obdobia zvýšeného husitského nebezpečenstva v malokarpatskej oblasti. Vtedy však mal hrad už len strážnu funkciu, pretože v Pezinku už existoval novší vodný hrad - dnešný Zámok.

45. Vinohradnícke kamenice po modrej turistickej značke, resp. po trase Banského náučného chodníka
Predstavujú dlhé pretiahnuté kamenné rady v okrajových lesných oblastiach a sú charakteristickým znakom malokarpatského vinohradníckeho kraja. Sú pozostatkom dlhodobej činnosti vinohradníkov, ktorí na valy, slúžiace ako hranica (medza) medzi jednotlivými vinohradmi, vyvážali kamene. Kamenice čiastočne zabraňovali erózii svahov, na ktorých boli vinohrady vysádzané. Rozsah kameníc, ktorý niekoľkonásobne presahuje rozlohu dnešných vinohradov, je svedkom dávnej slávy vinohradníctva v Malokarpatskom regióne.